List človeka-človeku alebo kto hľadá,nech prestane a nájde 

...poviem Vám jedno tajomstvo, a možno dve. Také, ktoré bolo na počiatku, je a bude, aj keď nás tu už nebude. 

Niečo, čo sa skutočne stalo, deje, a my buď veríme, alebo nie. Ale to v konečnom dôsledku tak podstatné vlastne nie je. Celý život je vlastne o tebe, tvojich postojoch človeka, názoroch, snoch, v ktorých drieme pravda odveká. 

Tam kde je všetko možné, a nemožné je iba slovo . V slovníku. Ak ti niekto v živote povedal, že by si mal spomaliť, že dobré veci sa dejú iba občas, a že svet je ku niekomu štedrý len cez polčas... Vypni, stíš, a nechaj tieto hlúposti zo svojej hlavy pobaliť. Pošli ich do sveta, kde ľudia radi žijú z formalít.  

Každý ho hľadá, nachádza, stráca,.. ...a každý z nás sa občas ocitne na tom mieste, ktoré je príliš chladné na myšlienky ako ďalej. Všetci sa celý život hľadáme, sme nespokojní, chceme viac, aj keď priority sme si určili. Pred svetom, samým sebou. Všetko ako má byť, ale keď sa zavrú dvere... Hovorí sa už pár rokov, že "Život nie je hračka." A už vôbec nie univerzálna, a na veľa použití. Napriek tomu sme. Existujeme. Občas to zvládame hravo, ale niekedy príde chvíľa kedy chceme aby na obrazovku naskočil názov Game over, alebo veľavravné slovíčko Fin. Jednoducho sa pokazilo všetko čo sa dalo. Hra sa však nedá len tak hocikedy ukončiť, preto začneme hľadať východisko... Neuvedomujeme si však, že život prináša zlé obdobie. Ten pocit, že už sa to nedá. Ale je to len prechodný stav. Stav duše, ktorá prosí o pomoc teba. Priateľa, rodinu, ale hlavne seba. Mal by si bojovať s tým čo máš. Niekto to má jednoducho ľahšie, hoci len na oko. Tebe sa zdá, že trpíš sám. Prosím, nemýľ sa. Je veľa zranených duší. Stavím sa o čo len chceš, že aspoň raz v živote dobehol ten pocit každého. Pocit, kedy by si najradšej zostal ležať v posteli za zastretými žalúziami, v prázdnej izbe. Bez ľudí. Iba ty, a nič. Hlavou sa ti premáva snáď milión myšlienok o tvojej vlastnej existencií. A či to vlastne všetko nie je len strata času. Príliš veľa stresu, závisti, a toho dobrého je zrazu tak strašne málo. Vlastne vôbec. Ten pocit prázdnoty sa občas prívetivo pošťastí. Aj keď sa tomu pocitu všetci tak veľmi bránime..on nás občas tak nechutne dobehne. Nastane okamih, chvíľa, moment, kedy by sme najradšej zavreli, a odložili knihu svojho vlastného života... ..čo ďalej? A čo potom? Potrebujeme počuť odpoveď. Prečo, načo, a vlastne z akého dôvodu práve my?! Najhoršie je, že v takom momente sa už ani nehneváme na svet, ale na seba. Nenávidíme podstatu vlastného ja. Strácame niť nádeje, a významu života. Prvé myšlienky sú vždy tie najnebezpečnejšie. Koniec, smrť, strih - klapka, a stačilo. Bez aplausu stlačiť v tichosti to tlačidlo. Ukončiť bolesť bez slzy. Prvé myšlienky preto patria do koša. Nedajú nič, naopak ublížia na duši. Pretože z konca už nič nové nikdy nevytušíš. Druhé v poradí sú väčšinou plné nenávisti. Na všetkých, a všetko okolo. Tretie túžia po pomste, akoby jej tu už aj tak dosť nebolo. Ostatné sú zrkadlom pokoja. Hoci máčané v slzách bolesti. Spomíname na naše malé - veľkolepé neresti. Napriek tomu oprášime kolená, vyžmýkame zlyhanie, a snažíme sa nepôsobiť otravne. Lebo.. znamenáme veľa. Ten hore by nestvoril niekoho bezvýznamného. A už vôbec by ťa nechcel vidieť ako trpiteľa. Keď už nič iné, tu som našla pár plusov našej osobnosti: máme schopnosť tvoriť, schopnosť milovať a rodiť, schopnosť počúvať, smiať sa, vieme plakať, kričať z plného hrdla, trpezlivo čakať, rozoznať dobro od zla, vidieť v tme, máme šiesty zmysel, a pri tom všetkom našu veľkú myseľ.

Preto, ak ti nie je 2 krát do spevu, tak nespievaj. Nemusíš to za každú cenu hrať na operu.

Ale maj na mysli, že je v tebe oveľa viac než si myslíš.

..jednoducho bolesť - pocit prázdnoty patrí k životu. Predstavujem si to všetko ako jednu veľkú nádobu, ktorú každý deň postupne odpíjame, a vtedy keď je prázdna snažíme sa ju našim životom opäť naplniť. Ale ten moment prázdnoty je súčasťou nášho ja. Je to proces. Ak prichádza častejšie, je možné, že máme okolo seba ľudí, ktorí do nádoby "omylom" občas drgnú. Alebo je to len tým, že sme ju nepostavili na rovný povrch...

Napriek "otrepanému" úvodu si však tu. Pokračuješ v čítaní, a čakáš. Pýtaš sa, kde je odpoveď. Možno ťa vytáča, že ťa naťahujem. Vraj nemáš čas. Ani ja - občas. Vlastne iba v určitom zmysle slova. Času je totižto dosť pre nás všetkých. Pamätáš? Rovnakých 24 hodín pre každého. Ako koláč od starkej, či mamina špecialita pokrájaná do detailov. Narovnako. Nebudem ťa však dlhšie naťahovať. Na čo aj. Okolo nás je veľa právd. Pravda o tom, prečo ti je na nič. Pravda o stratenej láske. Pravda, ktorá ťa vytrhne z biedy. Pravda, vďaka, ktorej budeš opäť ľuďom veriť. Pravda o konci sveta. Pravda o miestach, kde sa iba lieta. Pravda o vtákoch v tŕní. Pravda o tom, prečo ti už druhý deň v hlave výčitka na tú podlosť brní. Pravda o...

Milióny overených riešení. Ja som však spoznala účinné. Funguje na ´sto pro´. Je to pravda o jednej bytosti. Najdôležitejšej na svete. O tej, ktorá skrýva každú odpoveď hlboko v sebe, ale strach jej vždy to presvedčenie zatieni.

Je to pravda o TEBE. O mne, o ňom, o nás. Hlavne tá jedna o TEBE. Okolnosti sú iba pozadím. Ty si hlavnou postavou. Tvoje myšlienky sú pravdou. Ty vieš čo je správne. Ty máš všetku silu vo svojej vlastnej hlave. Ak sa pýtaš, kto ti pomôže? Odpoviem TY. A okrem toho, ten hore. Ale napriek tomu nezabúdaj - sme slobodné bytosti. Čiže všetko je to dobre ukryté hlavne v tvojich vlastných rukách.Nie oni sú zodpovední, nie okolie - iba TY sám. Tvoja pravda. Tvoje vlastné pocity. To je život. Je to ironia.Si to Ty. A našou úlohou je si pripomínať, prečo sme tu. Každý máme svoje túžby. Sny. Len niekedy im jednoducho neveríme. Lebo dokým sa dostavia výsledky, trvá to príliš dlho. Nikomu sa nechce čakať. Chceli by sme všetko, a najlepšie hneď. A keď to nejde utápame sa v depresií, sebaľútosti, a v negatívnych myšlienkach.

Hovorí sa, že život je komplikovaný, pravdou však je, že my sami sme komplikovaní. Vidíme prekážky, ale nevšimneme si, že na konci je cieľ. Vidíme zlo, ale prehliadame dobré maličkosti. 

Ja vidím teba, a viem, že dnes je tvoj deň. A zajtra takisto. Len tomu ver.

 Občas treba počkať, a robiť počas toho niečo čo nás baví. Aj keď je to ťažké. Ono to je ako výstup na vysoký štít. Počas cesty hore sú chvíle plné slnka, a potom také, čo ťa od nádeje v okamihu odrežú. Plné hmly, a chladu v ovzduší. Snažia sa ti tlačiť pochybnosti do uší. Ty však kašli na to, nezastavuj! Všetko dobré príde - už len za tú snahu. Neprestávaj kráčať. Všetko je tam hore, musíš vydržať..

Je to jednoduché.

Hlavne miluj seba. Nemusíš byť sebec, iba sa maj rád.

Vedela, že láska nikdy nebola, ani nebude dokonalou. Pretože ľudia ju prispôsobili dobe. Dostala pravidlá, mantinely, a drahé vozidlá. Ale stále je. Takou akou bola. Je len na tebe, či bude taká aj tá tvoja. To sme my. Naše predstavy, priania a nekonečné očakávania. Láska ti nikdy nebude stačiť, pokiaľ si ju zaobalíš do požiadaviek, ktoré sa splniť nedajú. Veci sa nedejú lebo chceme, ale len vtedy ak na nich pracujeme, spýtam sa ťa: "Čo si dnes spravil/spravila preto, aby bol tvoj vzťah iný ako ostatné?"

Nenašla ho,ani on ju. Oni sa len stretli,s rovnakým obsahom v šálke. Hoci už dávno neprosila s túžbou na perách, už nemala chuť kričať mejdej. Vtedy,keď jej už stačila na šťastie aj zdravá voda z vodovodu. :-)

Zistila, že život ti dá všetko, čo si do neho vložil, čomu veríš, ale aj to čo ťa občas zloží. Vtedy rastieš. Hlavné je neupadať na duchu. To, že je ťažká doba je síce pravda, ale v tebe je sila. Buď to ty, kto určí kedy je dobré zostať, a kedy treba odísť. Máš všetko čo len chceš.

A je len na tebe či budeš lietať, alebo bodať negativitou ako jež.

Ona je šťastná. Nie preto, čo dostala, ale preto čo svojou silou a vierou dosiahla.  

Láska nie je cit,ale rozhodnutie

Láska sa hľadá ťažko, lebo nebola stvorená na hľadanie. Ona jednoducho príde, a ty už nezapochybuješ. Bude prirodzená, a len tvoja. Už ho neopustíš, a on zostane.
Rozhodnutie dvoch, ktorí to nevzdali.

Milióny ľudí, žien, mužov. V mori je dostatok rýb na to, aby sa nám pošťastilo chytiť aspoň jednu. Tú perfektnú, toho dokonalého. Je to vôbec on?

Za svoj život som vetu: "Je to ten pravý, úplne stvorený pre mňa!" počula viac, než čokoľvek iné. Od samej seba dokonca tiež. Hovorí sa, že srdce vie, že pri ňom sa cítiš odlišne, že.. Veľakrát sú to však len naše emócie, vášeň, túžba konečne ho nájsť, ošiaľ, čokoľvek. Začiatky so sebou prinesú vždy niečo nové, netradičné, výnimočné, niečo čo máme chuť spoznať. Slová, sľuby, plány. Ak sa však tieto hry po pár mesiacoch stratia, vášeň zoslabne, zostane nám "len" surová vrstva nášho partnera. Moment, kedy ružové okuliare stratia silu - a je len na nás, či sa túto surovú vrstvu bez vylepšení rozhodneme akceptovať, alebo ju opustíme s pocitom, že lepšie verzie tam vonku čakajú na svoju šancu. Lebo svet je predsa dokonalý, a my s ním. Mylná predstava, ale ego nepustí. A potom odznova. Hľadáme, nachádzame, nechceme, nudíme sa, podvedieme - viníme naše šťastie, konštaláciu hviezd, či iné mimozemské fakty. Ďalších v zozname už upodozrievame, skúšame, nedôverujeme, alebo sa len príliš rýchlo "namotáme". Stále nenachádzame, a svet zatiaľ produkuje viac, a viac lásky. Za našimi dverami. Ten pravý pre nás však neexistuje.

Myslela si, že muži ako on už neexistujú a preto bola pripravená zmieriť sa s tým, čo príde a čo už prišlo. Napriek tomu jej ani jeden z týchto neúplných vzťahov nevydržal. Až kým...

Poznáte ten pocit, keď presne viete, čo chcete a čo vás urobí šťastnými a keď to neprichádza jednoducho príjmete to, čo je, alebo prestanete hľadať úplne? Bola na tom už roky podobne. Žena, ktorá mala všetko a zároveň nič. Chcela niekoho s kým by to malo zmysel a tiež niekoho, koho by skutočne milovala. Uvedomila si, že predtým to boli len muži, ktorí v konečnom dôsledku nepredstavovali to, čo hľadala. Kým ona hľadala pochopenie, rešpekt a lásku, oni ponúkali zábavu, potešenie a krásu. Vždy sa videla pri dobre vyzerajúcom mužovi. Na jednej strane to bolo prirodzené, na druhej prázdne. Je to ako s nádherne zabaleným darom. Občas po otvorení zažijeme poriadne sklamanie. Hoci ženy okolo nej tvrdili, že žiadny normálny už nie je, a že musí prestať snívať, ona verila. To jej odhodlanie mám na nej asi najradšej.

Bol úplne iný ako muži pred ním. Keď spolu však strávili nejeden večer, pochopila. Boli tak nejak zohratí a hlavne neuveriteľne spokojní. Nebola to dokonale vyzerajúca láska, ale niečo, čo bolo postavené na iných hodnotách. Neskôr zistila, že ho miluje práve preto, aký v skutočnosti je. Miluje spoločné rozhovory, úctu, rešpekt, oporu, všetko to, čo jej prejavuje. S ním je láska iná ako si ju v hlave rokmi ona sama vytvorila. Vie, že predtým milovala svoju vytvorenú predstavu o láske. Do neho  sa však zamilovala kvôli úplne inej veci. Nie je to o kráse, nezameniteľnom štýle, dokonalosti, či úspechu. Je to o jeho osobe, o tom ako sa s ním cíti a hlavne konečne miluje aj samú seba. Oni neplánujú, ale rátajú jeden s druhým. Oni neodchádzajú, lásku neukazujú ľudom, ale sebe."

Pre niekoho zvláštne, pre iného dokonalé a pre nu úprimné. Ona jednoducho pochopila, že láska nie je len krásna, ale hlavne reálna a neopakovateľná. Ak máš vo svojom okolí muža, s ktorým si rozumieš, zabudni na predstavy o dokonalom partnerovi, výzore, či iných podmienkach. Život je príliš krátky na to, aby sme sa porovnávali, či celý život hádali. Miluj a budeš milovaná. Ty milovaný.

 Keď sa však nedostaví láska, ktorú sme očakávali, nie je na mieste strácať zmysel života, cieľ, či chuť skúsiť to znova. Nie je to o tom skúšať donekonečna, nie je to o žiadnej spravodlivosti. Láska je iná. Tá pravá, alebo tá, ktorá zostáva je rozhodnutím.

Je jednoducho šťastná.Má pri sebe človeka , s ktorým chce byť. Nie je v tom žiadne musím, mali by sme, mohla by som, uvidíme, počkáme, ale obyčajné chcem. Práve toto rozhodnutie z nás robí slobodných ľudí. Človeka, ktorý netúži a nečaká zúfalo na niekoho, kto ho bude milovať, ale človeka, ktorý miluje. On sa pre ňu rozhodol rovnako. Stretli sa v správny čas. Bolo to po tom ako si obaja prešli zúfalstvom a prázdnotou života. Neboli a nie sú dokonalí. Len vedia, čo chcú a tiež to, že spoločnou snahou všetko potrebné dosiahnu. Nelietajú v snoch, ale pozerajú sa na svet podobnými očami. Tentokrát sa však nechystajú meniť partnera, nanútiť city, neprosia, neočakávajú, len žijú to svoje. Samostatné a časom spoločné. Nie sú na sebe závislí, oni dvaja sa nepotrebujú. Jeden bez druhého fungovať dokážu, ale nechcú. Chcú byť spolu. Také jednoduché a náročné zároveň.

Ak ste niekoho stratili, v skutočnosti ste jeho odchodom len získali. Slobodu, osobnosť a možnosť voľby. Ak odišiel, nikdy vám reálne nepatril. Napriek smútku je to v poriadku. Nikto nám nepatrí. Ani naši manželia, priatelia, rodina. Nikto. To, že máme okolo seba ľudí, ktorých milujeme je len preto, že tam chcú byť. Pretože len to, čo získame prirodzenou cestou je to pravé.

Nepros sa o lásku, pozornosť, ani o city... a miluj lebo chceš, nie preto, že musíš.

Až potom som si uvedomila, že pravých partnerov si v určitom slova zmysle vytvárame sami. Možno neexistuje ten "pravý", ale existujú muži, a ženy, ktoré nám stoja za to aby to fungovalo. Tí, s ktorými sa stávame pravými pre seba navzájom. Muž, ktorého neopustíš je muž, ktorý má radosť keď si šťastná, ten ktorý sa ozve bezdôvodne, taký pri ktorom láska nie je ťažká. Muž, ktorý ťa predstaví ľuďom na ktorých mu záleží, ten ktorý ťa rešpektuje, a podporuje. Muž, pri ktorom nedokážeš vysvetliť , prečo je to práve on. Dôvody sa stanú nepodstatné, výzor druhoradý, a podstata milovaného človeka - prioritou. Hoci ťa fyzicky priťahovať musí, vidíš v ňom niečo viac. Už viac nehľadáš hry, vaša mini realita sa stane dostatočne zábavnou. Dáva ti niečo viac. Svoj čas, ochotu, pozornosť, a miesto v živote. Nie on, ale vy. Tento vzťah už nie je záplatou, či zúfalstvom zo samoty, je to rozhodnutie. Na jeho nájdenie nepotrebujeme horoskopy, či slnečné sústavy - on sa v našom živote jednoducho objaví. Vtedy keď sa vyrovnáme so samotou, keď vzťah nebude jedinou vecou ktorá nás urobí štastnými, keď budeme schopní milovať samých seba, a zároveň niekoho ďalšieho. Na takého muža sa nečaká, nehľadá, za takým sa nezúfa. On jednoducho príde v pravý čas, a bude to cítiť rovnako.

Snažia sa nám povedať, že bez partnerov nie sme ničím. Slabšou polovičkou. Pravdou však je, že my samé sme už celkom, kompletnou bytosťou, ktorá neumiera pri rozchodoch a v momentoch kedy ľudia z jej života postupne odchádzajú. Bolí to, ale je dôležité stať sa bytosťou, ktorá všetko príjma, lebo dôveruje - učí sa z každého pádu, lebo vie, že On na nikoho nezabudol. Ani na teba.

Keď pochopíš, že cenu ti neurčuje partner,či postavenie, akceptuješ seba. Buď tou najlepšou verziou a nikdy nebudeš opustený. 

Hlavný hrdina môjho príbehu si ty , a ja. :-)

 Miluj blížneho svojho ako seba samého

Tento článok som schopná napísať "až" dnes. Možno to bude znieť zvláštne, neskutočne, rozprávkovo, detinsky . ..

Možno to znie príliš kruto, príliš subjektívne, mierne pritiahnuté za vlasy. Ale mám rada občasné extrémy.. Človek môže mať všetko, ale pokiaľ nemá pri sebe osobu, s ktorou má možnosť toto "všetko" zdielať, význam veci pre neho po čase stráca význam. Láska. Pocit, vec, vyjadrenie, ktoré je tu s nami už od Adama a Evy. Roky, dni, tisícročia, bez zmeny. Časom sa jej forma možno v našich očiach zmenila, avšak ona zostala rovnaká. Jednoduchá, a nevinná. Zdá sa nám komplikovaná, pretože vidíme dennodenné rozvody, rozchody, a hádky partnerov, ktorí sa kedysi tak veľmi milovali. A teraz sa už len strácajú, a blúdia medzi "modernou predstavou lásky." Hovoria nám, že môžeme všetko. Láska má však svoje vlastné pravidlá. Taká, ktorá za to stojí nie je ani zďaleka dokonalá, prešpekulovaná, a naplánovaná. Je láska to čo dnes žijeme v našich domovoch? Ako vieš, že ťa niekto na druhej strane postele naozaj miluje? Je to o spoločne strávenej noci, po ktorej si na seba už len zvykneme? Je to v oslovení "láska",je to v smskách, či osobných stretnutiach? O čom to vlastne je? 

Ľudia si často myslia, že keď stanovia presné pravidlá fungovania vzťahu, zahrnú druhého pozornosťou a obetujú kus seba v prospech spolužitia, dosiahnú vytúžené šťastie. Je to naozaj tak? Nedôvera. Strach. Priveľa očakávaní. To všetko spoľahlivo zabíja každý vzťah. Nájsť naplnenie v živote s druhým človekom nie je jednoduché.

Často je problém v tom, že v druhom človeku chcú nájsť potvrdenie samého seba. Keď s niekým začnete žiť, stanete sa sebeckými, pretože prahnete po láske. Ste takí sebeckí, že si prajete, aby váš partner potreboval lásku rovnako ako vy. Chcete, aby vás niekto potreboval, aby ste mali dôvod žiť.Každý človek túžiaci po láske a pozornosti iného človeka by sa mal v prvom rade zamerať na seba a svoj vzťah k sebe samému.Musíte sa sústrediť hlavne na ten najkrajší vzťah, aký môžete mať - to znamená na vzťah so sebou samým. Ale sebaláska nie je určitá technika, ktorú treba ovládať, pretože ak raz v sebe máme určité presvedčenia, ktoré môžu byť dosť hlboko zakorenené, opakovaním s opačným postojom, ako napríklad mám sa rád, môžete prísť len do ďalšieho konfliktu samého so sebou. To nie je spôsob ako naozaj úprimne milovať samého seba. Milovať sám seba, znamená pozrieť sa na seba tým najúprimnejším spôsobom, vidieť jasne svoje nedostatky a omyly a aj napriek tomu ich nesúdiť. Nezabudni: práve vďaka všetkému tomu utrpeniu, a prehrám si dnes tak dokonale silný.Nauč sa odpustiť, nechať ísť, ale hlavne nauč sa mať rada. Príjmi samú seba takú aká si. Nedokonalú, ale predsa schopnú milovať dokonale. Vytvor si so sebou vzťah, ktorý by si chcela prežiť so svojím budúcim partnerom.

Predstavte si,že všetky vaše sny a nádeje s hľadaním životnej lásky a spriaznenej duše sú reálne...len sme ju zle chápali...a hľadali ju tam vonku...a ona zatiaľ bola krásne skrytá vo vnútri.

To, po čom v skutočnosti túžite, je láska k sebe samému - láska, ktorá neposudzuje a nestanovuje žiadne podmienky. Ak sa momentálne cítite ako osamelá, zúfalá bytosť, ktorá túži po láske, čo ju zachráni - žiaľ, zrejme to tak aj ostane. Až dovtedy, kým nezačnete milovať seba rovnakým spôsobom, akým si želáte byť milovaní. Ak hľadáte lásku mimo seba,nenájdete ju. Vaše hľadanie vás privedie späť ku Vám. Môžte prejsť stovky kilometrov,prejsť horami,dolami ale vaša podstata vás vráti naspäť k Vám. K láske neexistujú skratky. Na jednom z vrcholov v Malých Karpatoch je napísané: "Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci hľadáš sám seba. " Neexistuje žiadna cesta, ktorá by neodrážala vaše vnútro späť ku Vám!

 Tá prázdnota v nich bola "len" neschopnosť milovať. Seba. Vraj nemali na to dôvod. Rozhodli sa začať . Pomaly, ale predsa.

...preto nečakaj, že ťa niekto bude milovať, ak sa nemiluješ ty sám.

Deň za dňom si vytvárame vlastný svet. V ňom sme pre seba dokonalí.  Pretože práve vtedy, keď sa pristihnem pri tom, že milujem jeho, a zároveň samú seba, mi život dáva zmysel. Náš vzťah, ktorý možno zatiaľ nebol potvrdený slovami je napriek tomu reálny. 

Staňte sa pre seba človekom, s ktorým je vám najlepšie. Človekom, ktorého rešpektujete, milujete ho a podporujete. Naučte to najprv seba a verte, že ostatní sa k vám potom pridajú!

Keď sa vzdáte predstavy, že váša spriaznená duša je niekto, kto doplní vašu chýbajúcu časť, zachráni vás alebo vám prinesie dokonalé šťastie a naplní vaše najodvážnejšie očakávania - a začnete považovať celé ľudstvo za toho pravého, potom sa vaša spriaznená duša objaví.

Nesnažte sa tak zúfalo nájsť vysnívaného partnera, pretože vaším vysnívaným partnerom je život sám - neustále pri vás stojí a objíma vás.:-) 

Čas je pre lásku nepodstatnou veličinou. Je dôležité dokázať existovať sám. 

Je to ako keď idete do banky požiadať o úver. Neposkytnú vám ho dovtedy, kým nedokážete, že ho vlastne nepotrebujete. 

Ešte jedenkrát..

Tak veľmi sa my ľudia máme radi, že najradšej sme sami. Nehľadaj, ale nájdi.

Hovorí sa, že človek potrebuje denne aspoň pár minút len pre seba. Práve v tomto čase si dokáže usporiadať myšlienky, zrekapitulovať deň, či iba "vypnúť" od hluku ľudí. Avšak, je dnešná samota samotou ktorú prirodzene potrebujeme?

Nie je to len o láske. Je to o dnešnom pocite prázdna. Nie je to o diaľke, ale o tom, že sme sa vzdali vzájomnej blízkosti. Sme otrávení z ľudí, z prítomnosti človeka, alebo len nemáme čo rozoberať. Všetko sme vyriešili online. Nie je to chyba internetu, je to o rozhodnutiach udržať sa v zaneprázdnenom stave existencie. Utekáme od ľudí, ktorí nás milujú do náručia chvíľkovej, často virtuálnej rozkoše. Neskôr sa chceme vrátiť, ale na tom zabudnutom mieste nás už nik nečaká. Ako ďaleko chceme od seba skutočne existovať, ak už teraz nevieme na seba dočiahnuť? Na čo predstierame, že život dokážeme zvládnuť aj sami, ak v skutočnosti vieme, že kráčame len vo svojej "hrdej" prázdnote? Možno naozaj nepotrebuješ nikoho, možno si natoľko hrdý, že si tomu začal časom veriť, že sám si postačíš. Možno len nechceš byť znova zranený, a možno to vlastne vôbec neriešiš. Ale jedného dňa - keď všetok ten hluk ktorým sa obklopuješ stíchne, a ty zostaneš sám, zistíš, že sme boli stvorení pre druhých. Aby sme sa navzájom tešili, hnevali, chápali, a možno len bez slova pri sebe stáli.

A svet sa stále točí dookola. ... a ty nechceš byť sám,.. 

Áno. My ľudia sme stvorení pre lásku, pre ten pocit, že niekomu na nás záleží, že niekto sa stará. Ale ten pocit sa nedá vydobiť násilím, nedočkavosťou, silením sa do pozície kde strácame samého seba. Chápem, je ťažké stratiť človeka, ktorý znamenal veľa, ale viete čo je ešte horšie? Stratiť samého seba. Každé jedno zlyhanie, rozchod, potknutie sa na ceste životom nás robí silnejšími, a lepšími, len ten moment "lekcie" treba zachytiť. Samota nám dáva možnosť pochopiť samého seba, a rásť. Občas v momente keď máme potrebu mať niekoho pri sebe zvolíme si prvého človeka, ktorý nám príde do rany, lebo čo ak je to konečne on?ona?pravý? A možno znova zostaneme sklamaní. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko má svoj čas. Aj premena húsenice na motýľa nie je len tak. Hlavne sa nezaseknime v minulosti, nesnažme sa vytvárať príbehy "čo by bolo keby", a milujme seba samého. Ak sa niečo dá zmeniť - tak smelo do toho, ale ak nie, jednoducho nechajme veci plynúť. Či už vo vzťahu, alebo bez neho. 

Len tak mimochodom...

Ty žena nemusíš byť od ničoho zachránená, len miluj najskôr samú seba.

Teraz nachvíľu zavri oči a pretoč si vo svojej hlave svoju minulosť. Vidíš ten úsmev na tvári tvojej mami keď ťa prvýkrát zbadala? Vidíš to bezstarostné detstvo bez techniky, a seba na lúke ako púšťaš šarkana? Vidíš koľko krát si mal pocit, že je to tá pravá/pravý a dnes? Už ani nevieš ako sa dotyčná volala. Vidíš tie ťažké časy bez ktorých by si sa nestal dnes tak silným a vidíš ako si na sebe makala? Vidíš zmysel prečo si nebol tam, či nedostal to, a práve vďaka tomu sa dnes tešíš z maličkostí dňa? Vidíš, že po tvrdej drine prišiel úspech, ktorý si vážiš viac akoby si ho zdarma dostala? Vidíš aký kus cesty si už prešiel?...ok. Možno si spadol, potkol sa a situáciu neodhadol, ale napriek tomu si každý deň vstal znova, ako dieťa ktoré vstáva a padá..až dokedy to všetko neustojí na vlastných. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, a nikto ti nebude počas cesty spievať serenádu do ucha. Je to irónia. Si to ty, tvoje rozhodnutia. Môžeš lietať, kráčať, alebo sa len sťažovať a potácať. Cesta každého je úplne iná, ale postoje, a dôsledky sú podobné. Ľahšie sa kráča na vrch vo vhodných (hoci vydretých drinou) teniskách a s úsmevom na tvári aj keď s batohom života, ktorý ťa ide "zavaliť" ako s negatívnym postojom, nulovými skúsenosťami (lebo život ma nepripravil) a to všetko ešte pridáva kilám batožiny, ktorú aj tak musíme na koniec nášho života dopraviť  

Ak by si nezažil nešťastie, nedokázal by si sa radovať zo šťastných dní, ak by si nemal zlomené srdce, nevedel by si pochopiť pravú lásku, ak by si nikdy nespadol, nespoznal by si ten skvelý pocit zo státia, či úspechu, ak by si mal všetko, nevedel by si oceniť málo, ak by sa stalo všetko teraz nemalo by zmysel čakať na ďalšie ráno...
To nie život, to my, a preto je čas zmeniť nie...na jednoduché áno. A keď bude život znova nefér, dopraj si len dlhší spánok. A daj životu čas, presvedčí ťa o tom, že napriek tomu ako občas nepekne vyzerá je jedným z nás... 

Teraz už viem o čo išlo Tomovi Edisonovi keď povedal: "Naší největší slabostí je, že to vzdáme. Nejjistější způsob jak uspět je vždy to zkusit ještě jednou." Ja viem.. nevyhrala som v lotérií, nevynašla zázračný liek, nedostala diamanty, nevyšplhala som sa na Mount Everest, ale našla som. A spolu s ním som našla znova silu, a nádej v to, že sa netreba vzdať. Nikdy. Netreba prestať kráčať ak vieme, že za niečím ideme, netreba prestať veriť len preto, že niekomu predo mnou to nevyšlo... Jednoducho sa nevzdaj, lebo to, čo ťa čaká na konci je presne to, čomu veríš. A je to ešte lepšie ako si dokážeš predstaviť. Len nečakaj, že cesta za niečím čo za to stojí je jednoduchá. Ak by to tak bolo, všetci by tam už dávno boli.Nezabudni..Aj jeden krok je lepší ako zostať stáť na mieste s prázdnymi rukami... len sa zhlboka nadýchni.

Skúsiš to znova? :)

Nie je to "len tak" ale z lásky. K sebe samej, k sebe samému . Na ktorú pri sebe aj tak nezabúdajú.  

Nevieme čo sa stane zajtra, napriek tomu veríme, že láska sa bude servírovať aj pozajtra. 

Nesplnené očakávania dokážu zlomiť človeka, a áno bolí to, ale len preto aby nás to niečomu naučilo, aby sme spoznali samých seba.  

Únikový východ . 

Stalo sa ti niekedy v živote, že si stál pred rozhodnutím, o ktorom si vedel, že ti zmení život, a hoci vyzeralo lákavo, bol by si radšej keby si sa vôbec nemusel rozhodnúť? Alebo si odišiel vo chvíli keď ti niekto povedal niečo - čo ťa natoľko desilo, že si sa rozhodol odísť, a nechať čakať druhú osobu na vyjadrenie dni, možno týždne? Alebo si si myslel, že nie si dosť dobrý, tak si to snaženie jednoducho nechal tak? Nemusí to byť ani vedecky podložené, a predsa my ľudia občas dostaneme strach zo zmeny, z rozhodnutí, zo života. V týchto momentoch to niektorí z nás ustoja, niektorí ticho akceptujú bez slova, a iní zutekajú bez boja. Je to prirodzená reakcia. Sme predsa "len" ľudské bytosti, hoci zároveň máme v sebe silu, o ktorej nevieme, a preto radšej občas tvrdíme, že všetko je tak ako má byť..
Do nedávna som bola aj ja toho názoru, že umelec potrebuje trpieť, potrebuje svoju múzu - lásku, ktorá však zostane pre dobro inšpirácie nenaplnená. Tiež som verila tomu, že človek rastie tým, že nechá milovanú osobu odísť za šťastím, lebo ak milujeme mali by sme akceptovať všetko. Ale čo ak to neplatí pre každého? Čo ak človek, ktorého nechávame ísť bol stvorení práve pre nás? Čo ak rozhodnutie, ktoré si nechal na zajtra musíš urobiť teraz? Čo ak nás vlastné šťastie na dosah desí práve preto lebo myslíme dopredu, a myslením dostávame pocit, že keď to šťastie dosiahneme, už viac nebude nič o čom môžeme snívať? Že všetko sa naším rozhodnutím skončí, zmení, pokazí, či stratí? Je toho na nás príliš veľa. A práve preto sa radšej nerozhodujeme, a utekáme. Sťahujeme sa, opúšťame, odchádzame. Hovoríme, že je to pre dobro veci, a ľudí..naozaj? Ja mám skôr pocit, že volíme ľahšiu, hoci bolestnejšiu alternatívu. Únikový východ .Po čase však zistíme, že hoci sa dvere zatvorili, svetlá zhasli, a dni ubehli, vec - pred ktorou sme utiekli zostala. Stále tá istá. My sa však presviedčame o tom, že sme sa rozhodi správne, až do chvíle keď čelíme pocitu prázdnoty. Možno sme si vybrali ľahšiu, vyšlapanú cestu mnohými, ale tá nás nikdy neurobí šťastnými - práve preto, lebo tadiaľ už prešli mnohí - stratení, tí čo sa rozhodli rovnako ako my. Nie je preto načase sa vrátiť ku našej vlastnej podstate? Ku tomu po čom túžime, ku tomu čo nás robí "živými", ku tomu koho milujeme?...aj keď to možno nebude úplne dokonalé, aj keď možno niečo stratíme, vzdáme sa pohodlia, peňazí, vecí, svojho ega, či zabehnutých koľají. Napriek tomu to skúsme - zažime pocit naplnenia, šťastia, nasledujme zmysel nášho života. Rozhodnutím zároveň objavíme a okúsime skutočnú podstatu toho, pred čím sme sa skrývali, len preto aby sme neboli zranení, odmietnutí, či zostali stáť pevne na zemi.

Vrátiš sa?

Neverila som tomu...až do momentu. Dôvody, a vlastne to celé okolo. Zažil si aj ty v živote ten moment? Totálne zranený, a sám? Ak nie...ďakuj, alebo je to všetko inak..

Väčšinou keď kráčame po ulici, máme pocit, že ľudia okolo nás žijú lepším životom ako my sami. Sú akosi viac vyrovnanejší, spokojní, úspešnejší, a zaľúbenejší. Potom sa dvere zavrú a v našich domovoch sa začne odohrávať skutočná realita. Kto vlastne si? A kým bola ona? Oni?

Priala by som si človek na druhej strane aby si pochopil, že aj keď sa cítiš najviac sám - nikdy sám nie si. Možno si stratil všetkých, a ja si tú bolesť ani nedokážem predstaviť, ale viem, že tam na druhej strane ulice, mesta, či sveta je ďalší človek, ktorý stratil chuť do života, a oproti iný, stovky, milióny zúfalých ľudí snažiacich sa prežiť. Všetká naša prázdnota prišla s mediálnou "dokonalosťou", klamstvami, odchodmi ľudí ktorých sme milovali....ale napriek tomu ešte stále máme seba, a dokedy dýchame aj život, ktorý sa ti bude zdať,že nie je dokonalý, ale je náš. Prestaňme túžiť po veciach, ktoré sme stratili, alebo nikdy nemali, a ďakujme za dnešok, za veci ktoré berieme ako samozrejmosť. Snívajme, a milionkrát sa znova postavme na ceste za tým na čom nám záleží. Žiadna fyzická bolesť nás nevylieči, žiadna plastická operácia nespraví dobrým človekom, žiadny partner neprinesie šťastie do nášho života. To vytvoríme len my. Všetko je to len neustála práca na našom vnútri, nádej, láska a viera. Ak je k tebe niekto nepríjemný, znamená to väčšinou, že sám prechádza náročným obdobím.Buďme k sebe milosrdnejší, berme sa takými akí sme, a pokiaľ niečo nedokážeme zmeniť, tak to jednoducho akceptujme.

My ľudia máme skreslený obraz o prítomnom okamihu. Srdce má tendenciu časom zabudnúť na všetko zlé a pamätať si iba dobré okamihy, zatiaľ čo mozog nám jasne prízvukuje, že jednej etape nášho života je jednoducho koniec. My sa však stále vo vnútri presviedčame, že nám sa tento fakt podarí zvrátiť, že sme boli pre seba stvorení, že už s nikým nebudeme rovnako šťastní, že minulosť premeníme na pozitívnu prítomnosť. Ale keď túto šancu dostaneme, nechceme sa zmieriť s tým čo objavíme. Mali by sme to konečne nechať všetko plávať. Doslova a prirodzene. Láska nie je budem ťa ľúbiť, láska je o - milujem ťa nech si akákoľvek verzia seba. Až vtedy sa naše vzťahy stanú večné, nebudeme mať potrebu sa vlastniť, zúfať, a vracať sa do minulosti v ktorej nás už dávno nikto nečaká. Ani knihu nezačneš čítať odznova v nádeji, že medzi starými riadkami nájdeš nový príbeh. Jednoducho v nej pokračuješ, a až potom konečne zistíš, že strana, na ktorej si už tak dlho zaseknutá je len ukončením prvej kapitoly, a nie celej knihy.

Život je nevyspytateľný - krutý a zároveň krásny. Je na čase prestať predstierať, že je proti nám, že chce aby sme ostali samé, že iným sa darí viac. Nikto nie je zodpovedný za náš život. Iba ty sám. Iba ty sama. Naozaj zo zúfalstva zavrieš knihu, alebo budeš čítať ďalej?

To druhé sa volá - nádej.

Tam niekde v srdci poznáme odpoveď, len sa ju snažíme prekrývať spomienkami, pocitmi, vlastnou samotou, a obrazom toho akéto vraj kedysi bolo. 

Láska nie je o naháňaní sa za ideálnym partnerom, o plánovaní si budúcnosti s mužom, ktorý bude podľa našich predstáv, o čakaní na toho pravého. Láska jednoducho je. Vonku, v nás, doma, na druhej strane. Ona nepríde keď chceme, keď to už konečne potrebujeme. Ona už dávno v nás existuje, a my ju nevidíme lebo sme zabudli na seba. Nemilovali sme sa natoľko, aby sme vedeli, že žiadny ďalší vzťah nepotrebujeme na to aby nám bolo lepšie. Spokojnosť je ten stav, ktorý nevieme dosiahnuť. Lebo je toho všetkého okolo nás príliš veľa. Aspoň to tak celé vnímame.

Je ťažké pochopiť človeka, ktorý nerozumie sám sebe. Práve preto je dôležitá naša vnútorná vyrovnanosť, a zmierenie sa s tým, že iba my stojíme za našim šťastím. Vtedy sa staneme kompletnými bytosťami, a potom príde niekto, kto k nám jednoducho zapadne. Nebudeme mať strach z odmietnutia, z hlúpych hier, z toho, že si nás niekto neváži. Lebo vieme kto sme, čo chceme, a kam ideme...

Medzičas bol vytvorený na zdokonalenie seba, na pochopenie nezávislosti, na lekciu pokory, jednoducho pre teba.

..ak by sme prestali kvôli láske existovať, moment stretnutia by sme zmeškali. Pretože ten pravý vzťah nenájdeme vonku, ale v nás.

Existuje iba láska, a dnes.

Nerobme zo života drámu, neopakujme chyby stále dokola, majme odvahu zatvoriť dvere, ktoré už nikam nevedú, a nikdy nestrácajme nádej bez boja. Snažme sa byť najlepšími verziami seba. Nie pre druhých, nie preto aby nás obdivovali, ale preto, že všetko začína tam v hlave, v srdci, a od teba.

Začnime odznova.

Už dnes.

Ja netuším čo bude zajtra...a práve preto mám chuť vstať, a ty?

Len tak medzi rečou...zázraky sa predsa len občas dejú,

...len sa na ne jednoducho nespoliehaj :)

Piknik duší 

Dvaja ľudia, ktorí pochopili tajomstvo lásky...

Nedá sa nájsť ako hotový produkt, je to len malá časť z nás, tá ktorá si vyžaduje celoživotnú starostlivosť s doživotnou zárukou. Bez dôvodu na reklamáciu. Funguje iba tak, ako sa rozhodneme fungovať my sami.  

Stačil okamih. 

...prechádzala som sa a hľadala miesto s pekným výhľadom,kde si spravím súkromný piknik  a rozmýšľala čo všetko musím urobiť, čo chcem zmeniť, ako by mali moje nasledujúce dni vyzerať, kedy sa už konečne ozve a vlastne som zabudla pri tom všetkom čo som naozaj chcela.....nevedela som si spomenúť, tak som len pokračovala v chôdzi s úmyslom prevetrať si hlavu, čo sa mi však vôbec nedarilo. Začala som byť mrzutá a nahnevaná sama na seba, že možno nerobím všetko čo je v mojich silách. 

A keď už sme pri tom ako vie človek odhadnúť čo už je nad jeho sily? Podľa mňa sú to len čisté dohady, pretože som si to otestovala sama na sebe pred pár týždnami na Malokarpatskej "mílovici". Myslela som si, že viac ako stovka je nad moje sily, mýlila som sa a zvládla raz toľko. Človek si asi nemôže dávať limity, ale zas na druhej strane, keby si ľudia nedávajú limity stúpol by počet účastníkov na tohtoročnej olympiáde ;) 

Bola som mnou. Prišla na piknik. Poznám ju celý život,no niekedy jej "že vôôôôôbec" nerozumiem. Ono to ani nebol moment. Bol to život. Od malička zvykla sedávať v zadnej lavici. Oči mala vzpriamené, a niekto si vždy aj keď bez dôvodu prisadol po jej pravici. S radosťou som ju sledovala počas dlhých dní. Ono je to ten pocit - a potreba človeka, hľadieť na to čo všetko si sám v sebe neskôr  zdôvodní. Čierne oči upriamené dopredu. Vlasy, ruky, všetko mala akoby krása pri nej bola neustále v rozbehu. O tri kroky vpred, bez zbytočných zastávok. Mala ten úsmev plný vypchávok. Keď sa ti úsmev prieči, ale zákon káže poriadok. Ty sa ho držíš, bez zbytočných nadávok. Držala stráž nad pocitmi bez citov. Ako keby už niekto predtým z jej srdca kúsok odrypol. A možno nemala potrebu skladať spovede o svojom živote. Prisadla som si ku nej na skale dotykov. Volám ju tak preto, lebo vždy je miestom medziľudských pôžitkov. Ona sa nedávala do žiadnych vyšších stavov, len hľadala miesto pre svoj problém uprostred. Trápila sa nad životom, ktorý vyzeral pre iných - ako návod na postrek. Čudný, a pritom nie tak zložitý. Videla v ňom však svoje vymyslené zlozvyky. Dávala zabrať citom, láske. Nedala nikdy priestor pravde oškretej. Rada sa týrala pocitmi čo keď, čo ak. Veď je vás toľko práve teraz rôznych na svete. Milovala, ale týrala sa odstupom. Pomáhala, ale pomoc neprijala nikdy, mohol si byť hoci biskupom. Poradila si sama, s hrdosťou ženy zástupov. Povedala mi, že občas plače, ale nech si to nechám pre seba na teraz, a vlastne aj na potom. Čudujem sa, pôsobila tak silná, a vždy o trochu viac než neomylná. Pozerám doprava, potom oproti, doľava - zas späť, a až potom pochopím. Dala svoje vnútro práve včera po niečom ťažkom dokopy,zviera svoje vnútro zviera v kŕči.

Kŕč pocitov.

Je všade. Ľudia majú smutné tváre. Navonok sme bezstarostné bytosti, ale naše vnútro má na mále - aj keď to nekričí na nás priamo od kosti. Iba som  sedela,, bez slova. To sú tie chvíle ticha kedy do seba lepšie nazriete. Nepovedala nič - mlčala, a ja s ňou. Bol s nami ten pocit - ako po vpáde bielych anjelov. Nazrela som do svojho vnútra, a povyhadzovala zvyšky duševného masochizmu, trápenia, a nesplnených snov. Až vtedy som bola schopná usmiať sa.

. "A už nikdy sa prosím sama pred sebou necíť potupne."

Ani ty, ani on, - namiesto týrania myšlienok buďte aspoň na dnes piloti. Piloti svojho vnútra s pasažiermi dobrých myšlienok. Veď kto iný ako vy zmení svoj postoj, a svoj život dá postupne opäť dokopy?

Vtedy mi to zaplo a konečne som si spomenula čo som chcela. Chcela som byť šťastná, len som si asi neuvedomila, že namiesto šťastia a vychutnávania si dňa rozmýšľam nad tým čo ma ešte čaká.

Odvtedy sa snažím žiť daný okamih, žiadne potom. Jednoducho teraz :)

A neskôr?.... Niečo sa mi stalo

Zobudila som sa s obrovským úsmevom na perách. Bolo to ako súčasť života, ktorú som pár dní akosi postrádala. Alebo len nezaregistrovala.

Ale dnes - dnešné ráno všetko zmenilo.

Že čo? Môj postoj. Som šťastná.

Prečo? Len tak.

Dokedy? Plánujem to predĺžiť do - navždy.

Dni občas idú jeden po druhom tak monotónne, že neregistrujeme drobné radosti, a nezvyčajnosti okolo seba. Sú príliš roztrúsené, a hlavne nenápadne malé.

Nehovorte nič. Precíťte to čo cítite až do špiku kostí. Ľúbte. Nečakajte nič. Láska taká tá zaprášená normálna sa po čase stane vašim dopingom. Inšpiráciou. Nech každý váš pohyb vyjadruje to čo cítite, a zároveň utíšte city pokrievkou. Neublížte im, nechajte malý priestor na dýchanie. Láska je trpezlivá. Neriešte čo si kto myslí o vašej momentálnej situácií. Nemyslite na to keby, a čo ak. Jednoducho ľúbte. Je to ten najkrajší pocit, ktorý môžete zo seba vysielať. Vypnite obavy, neriešte. Veď predsa stále je tu tá príjemná vec, cit : "láska." Ľúbte, nepýtajte sa ako, ani prečo - robte to tak jednoducho od srdca.

Začala milovať aj to ostatné okolo. Vedela, že raz príde. Možno nie dnes, zajtra, o rok, ale na tom dnes nezáleží - ešte stále sa bez neho zaobíde.

Začala som ju mať rada, počkám si na ten deň keď príde a potom o tom poviem vám... :)

Pred pár dňami som čítala na stránke "behbosákov" (behnaboso.sk) nový blog,o tom ako pomaly finišuje sezona a ako si udržať motiváciu aj počas zimy.(https://blog.behnaboso.sk/2016/09/sezona-pomaly-konci-co-bude-dalej.html)  Naše myšlienky ovplyvňujú náš pohľad na svet a tak aj ja som čítala medzi riadkami.Nie,nešlo len o tú motiváciu bežeckú,ale ako si udržať motiváciu tú skutočnú životnú,keď sa ráno zobudíš s pocitom vyhorenia,prázdnoty,citovej samoty,uzatvorenej mysle a pýtaš sa do priestoru kto a čo to do pekla vymyslel? Už dávno nemáš pocit,žeby dni šli podľa ideálneho scenára..a úsmev?Ten sa stratil po tej dlhej ceste do neznáma.Do prázdna,ktoré opantalo tvoju myseľ.Keď si sa narodil tvoj otec si povedal, raz z neho bude silný chlap.Mali sny o tebe, o nás. Postupne sme im ich predstavy upravili, na rad prišli naše. Túžby, a potom dane. Dane za nesplnené sny, odložené priania, za to kým si chcel byť, a kým naozaj si. Občas si jednoducho prosil márne. Mal si pocit, že zmyslom je uspieť, ale zlyhal si, a zostal stáť na hrane. Neskôr si bol v tom, že iba ak urobíš to čo sa páči jej, nebude to všetko márne. Potom si sa snažil prispôsobiť priateľom. Po čase si zistil, že nebolo to správne. Hromadilo sa v tebe zlyhanie, smútok, hnev na seba samého, rozčarovanie..Pýtal si sa: "Prečo ja? Čo horšie sa mi ešte stane?"Mlčal ten hore, ľudia okolo, všetko bolo zrazu tak veľmi dvojtvárne. Čo je teda zmyslom života? Je to o tom stáť na hrane? O úspechoch? Zdraví? Pádoch? O čakaní čo sa zajtra stane?O nesplnených snoch?! 

Je to hlavne o tebe.

O tom, kým si, nie kým chceš byť. Pretože niekedy túžba zostane len túžbou, ale to čo sa s človekom naozaj aj stane, to jediné je smerodajné. Zmyslom je byť, dýchať a žiť. Nečakať na zázračnú niť, ktorá všetko prešije, zašije, či obšije. Nie, to môžeš len TY. Jediným zmyslom života je láska. Nemusí to byť tá z romantických filmov. Môže to byť láska k tebe samému, k ľuďom okolo, ku každému dňu tvojho života.Nepýtaj sa čo je zmyslom. Si to ty. Každý tvoj nádych je zmyslom vesmíru, tvoj dotyk - zmyslom tepla, tvoja láska - zmyslom naplnenia. Ak stále hľadáš niečo, čo by ťa naplnilo, pozri sa do očí malého dieťaťa. To ešte netuší čo je zmyslom, a predsa žije každý deň naplno, a cestou na ten svoj zmysel natrafí. Preto nestoj, ale kráčaj, možno len malými krokmi, ale kráčaj...Nevadí, že okolie tým možno sklameš, ale dokým dýchať neprestaneš tak kráčaj a ži.

Kráčaj s láskou. Kde ju vziať? Takú tú skutočnú na celý život...Odmalička to máme v sebe akosi zakódované, že sme bol stvorení pre druhých, a naopak. Tak hľadáme - keď sa nedarí zúfame, skúšame, potom sa zas vzdávame, neskôr znova vstávame, a po neúspešných pokusoch presvedčíme samých seba o tom, že niektorí ľudia jednoducho asi neboli stvorení pre lásku. Zatrpkneme, hneváme sa na svet, na ľudí, na život. Ona a on boli na tom rovnako. Vždy videli okolo seba tie šťastné dvojice, tváre spokojných ľudí, chceli sa medzi nich zaradiť, ale akosi vždy na ceste, ktorou kráčali zablúdili. Hnevali sa na svet, nechápali prečo sa im nedarí. Veď chceli len niekoho kto by ich miloval. Chcela iba jedného, on iba jednu, s ktorou by vedel, že láska nie je len vymyslený svet. Chceli byť "len" milovaní...Každá naša emócia a túžba môže byť vedecky preskúmaná, popísaná, či do detailov vysvetlená, ale pokiaľ nie je skutočne naplnená je viac než pravdepodobné, že nám život neprinesie šťastie, a pokoj po ktorom túžime. Potrebujeme hrdinu pre náš vlastný príbeh. Hrdinu, ktorý nás zachráni. Od čoho vlastne? Od našich mizerných dní? Od smútku? Od pocitu menejcennosti? Dá sa to vôbec? Potrebovala hrdinu, on tú svoju, a oni zas celý zástup ľudí, ktorí ich budú milovať. Momentálne nikoho nenašli, tak prestali hľadať. Pýtaš sa prečo? Ona aj on sa zmenili. Rozhodli sa prevziať zodpovednosť za každú nedokonalú vec v ich živote, za všetky depresie, smútok, a "nešťastie." Stali sa hrdinami svojich vlastných príbehov. Potrebovali niekoho, a našli seba. Zistili, že vždy je dôležité začať tam kde ťa najviac treba.  Si to ty. Nie "sebecká sebaláska", ale akceptovanie vlastných chýb, života, momentálnej situácie. Akceptovanie svojho vlastného príbehu, ktorý prestali porovnávať s cudzím....mali by sme začať od seba. Predstav si, že by si bol aspoň jeden deň schopný, že by si bola schopná, milovať samú seba takou láskou, akú si investovala do tvojich predošlých partnerov. Ak to jedného dňa dokážeš, nájdeš pokoj a zároveň lásku na celý život. V sebe, a neskôr v človeku, ktorý to bude cítiť rovnako.

Už nemusíme hľadať, láska je oveľa bližšie ako si dokážeme predstaviť.

..taká tá skutočná, na celý život.

A ja viem,že tentoraz už bez lásky neodídem..zabalím ju do poslednej tašky,ktorá tu zostala a odchádza so mnou.Odpusť, a pohni sa ďalej,..pretože tam na druhej strane dňa je niekto, kto ti nedá dôvod myslieť si, že láska je ťažká, a milovať je náročné. 

Tak ako Korlátko má svojich "korlátkovcov" Ty máš seba ...

Ďakujem ! áno,Tebe! 
 

Strach odvážnych

  courage, alebo odvaha pokračovať ďalej..

...každý z nás hľadá zmysel, verí, že to po čom túži by mu malo právom patriť. Dúfa, že sny sa splnia podľa plánu, a že to čo dá, sa mu už len nejakým spôsobom vráti späť... Ale čo keď nám zrazu niekto zrazí z tváre naše ružové okuliare.

Môžeme byť silní, odolní voči životným prekážkam, hrdí, a tiež dokonalí. Napriek tomu vieme, že život sa občas rozhodne poslať vietor, ktorý všetky naše doterajšie výhry, a úspechy zmetie zo stola v priebehu sekundy. Povieš si to sa deje. Je to život. Možno ti za vecami zrazu bude clivo. Možno nedokážeš uniesť prehru, a rozhodneš sa zastať na druhej strane brehu. S nápisom: "mám toho dosť, stačilo." Lebo to sa IBA TEBE deje, IBA TY trpíš, IBA TY si sklamaný, všetko sa to stalo IBA TEBE.

A vieš, že máš pravdu? Pretože slovné spojenie IBA TY, a IBA JA, sedí na každého z nás. Sklamala som sa raz, možno viac, ty si tých sklamaní zažil viac, ona zas tri, a oni tak zo desať. Ale vždy sa to stalo iba tebe, a iba mne. Ešte, že nás tu je toľko, čo sa sťažovať vládzeme.

Vtedy máš na výber. Zastaviť? či pokračovať? Povieš si, že no to už je len rada, hodná milióna. Neradím ti len konštatujem. Svet, ktorý zďaleka spravodlivý nie je. Napriek tomu je krásny. Je toľko vecí, ktoré sú IBA pre TEBA, a môžu sa stať IBA TEBE. Napríklad taký úsmev dieťaťa - IBA PRE TEBA, deň voľna pre seba, telefonát na ktorý si čakal, rodina, ktorá ťa má rada, priatelia, slnko, či sladká odmena ;) Minúta ticha keď nemáš náladu, dobrá kniha, ťa dostane tiež občas do varu, film, pri ktorom môžeš mlčať, láska, ktorá sa nedá umlčať.

Jediné čo musíš mať je ODVAHA. V angličtine - courage. Toto slovíčko je viac než len odvaha. Skratka Cour pochádza z francúzštiny a súvisí so slovom - heart (srdce). Centrum celého teba. Všetko začína a končí na tomto mieste. A slovíčko Age je vek. Hoci starneš, tvoje srdce je stále rovnaké. Bije stále rovnako, a napriek tomu ťa vždy posunie niekam inam. Prinesie niečo nové. Je to jednoducho parťák, ktorý hoci občas riadne zabolí, ale potom sa dá zase dokopy.

A si to ty. Znova ten istý. A predsa iný.

Naozaj dokážeš viac než si myslíš. A to, že si zlyhal? Nevadí, zajtra sa aj tak všetko zas späť napraví. Len počúvaj tlkot. A hlavne rob to čo máš rád, neubližuj, a ostatné keď sa nedá nechaj tak ;)

nakoniec aj tak budeš šťastný..veď hviezdy plnia každé jedno želanie ;)